život v sne

Keď si idem po dlhom piatkovom dni ľahnúť do postele a konečne zaspím, tak sa moje podvedomie rozhodne vybrať radšej, niekde do tajomnej krajiny plnej nekonečných záhad ,horrových domov a na prvý pohľad ľudí, ktorí nie sú priateľský. Nemôžem sa zobudiť, akoby som bola zakompovaná do ich čudného života. Na tele mám zimomriavky a som spotená. Mám dlhý čierny kabát, blondavé vlasy po zadok, modré oči. Skoro by som si myslela, že sa tam vážne nachádzam až na to oblečenie.. čierny kabát? vysoké čižmy na opätku? dierkované pančuchy? sukňa a tričko na ramienka?.. To predsa nebýva môj štýl ! Ocitla som sa v temnom lese, v ktorom nevidím východiska. Navyše je tu hrozná tma a ja sa hrozne bojím. Som zmätená, ustráchaná a bezbranná. Z celých síl bežím po medzi ľudí v lese. Tých ľudí som v živote nevidela, majú takí zvláštni pohľad a výzor. Akoby vedeli, že nie som odtiaľto. Keď som konečne vybehla z toho desivého lesa, uvidela som pred sebou niečo na prvý pohľad úžasne. Miesto, kde sa pásli kone, na ktorých som ako malá jazdievala, miesto kde vedľa tých koní, bol veľký dom. Vybrala som sa tam i keď som nevedela, kto tam býva a čo je zač. Už keď som sa nachádzala pri dverách tak som chytila do ruky to veľké klopadlo a zaklopala ním. Vo dverách sa objavil urastený chalan. Mohol mať asi tak rovnaký vek ako ja, oči ako nugát a vlasy krásne orieškovo-hnedé. V jeho očiach bola zaujímavá iskra, akoby bol jediný s normálnym a až očarujúcim výzorom, ktorému nie som čudná. Hneď som si pomyslela, že je na tom rovnako ako ja, ale bolo mi to blbé naňho hneď takto vyletieť, tak som radšej slušne pozdravila a povedala: „Ahoj, volám sa Monika, môžeš mi prosím ťa pomôcť? som tu trošku dosť zmätená a potrebovala by som pomôcť." S radosťou a pochopením pootvoril dvere svojho domu a pustil ma dnu. Najprv som nechcela ísť ale ten jeho úsmev ma napriek pochybnostiam a strachu utvrdil, v tom, že sa nemám čoho báť. Sadli sme si na sedačku a začal hovoriť: „Takže teší ma, že ťa spoznávam. Volám sa Luke. Som prekvapený, že ťa tu vidím.", ja som sa naňho pozrela s iskrou nádeje v očiach, že či ma pozná a vie kde bývam alebo ako som sa tu dostala. Pýtam sa: „Teší ma Luke, ty ma poznáš? nevieš kde bývam a ako som sa tu dostala? nechápem ťa." , Luke sa začal smiať a povedal aby som si to nevšímala, že mi to vysvetlí potom. Povedal, že ma nepozná a neviem odkiaľ som ale, že môžem zostať uňho zatiaľ, že býva s 2 kamarátkami od detstva. Okamžíte som sa postavila a chcela som ísť preč, pretože som sa strašne bála. Keď som sa vybrala ísť k dverám, zrazu tam bol prvý i keď sedel predchvíľkou na sedačke. Zľakla som sa a nemohla som uveriť vlastným očiam ako sa tak rýchlo dostal predomňa?.. Zakríčala som: „ Pomóóóc! Pusti ma! Ako si to Urobil? Nechaj ma odísť!", Na to mi odporoval: „ Monika, nechal by som ťa odísť, keby ti nehrozilo vonku nebezpečenstvo, viem vypadá to všelijako ale ja ťa vážne ochránim a hneď ako som ťa uvidel medzi dverami som si uvedomil, že si skvelý človek a zároveň tak krásna. Nepýtaj sa ma ako to viem, lebo to ti teraz nepoviem, tiež sa ma nepýtaj kto som a ako som dokázal sa tak rýchlo premiestniť. Len prosím neodchádzaj! Ver mi!"..som silnými obavami ma znova jeho slova obmäkčili a ja som si opäť sadla na sedačku. Opýtal sa ma ako som sa tu zobrala na tomto ranči. Tak som mu porozprávala celú moju príhodu a on sa len tváril, že všetkému rozumie i keď bolo vidieť, že to odniekaľ už dávno vie. Poznal ma dokonale i keď sme sa poznali len pár minút. Doniesol mi zelený čaj, ktorý tak obľubujem. Nechápala som tomu ale ani som radšej nechcela, lebo ten jeho pohľad a úsmev hovoril za všetko. Takto sme sa rozprávali približne hodinu a spoločne sme sa o sebe dozvedeli viac a viac. Len to tajomstvo jeho som stále nevedela. Až dokým mi to neprišlo do hlavy ale zdalo sa mi to byť nemožné. Povedal niečo vážne divné: „Vidím Alyshu a Catherine, musím to tu poupratovať!". A už mi to trklo v hlave i keď som si myslela, že to je blbosť. On je čarodejník!lebo, keď som sa akokoľvek pozerala z okna nevidela som ich. Nikto nebol v okolí ranča. Keď som sa otočila od okna, zrazu zaklopal niekto na dvere a to boli ony. Strašne som sa zľakla. Išiel otvoriť samozrejme, že Luke. Zoznámila som sa s nimi a hneď ma prijali do kolektíva. Rozhodla som sa prijať Lukovu ponuku o dočasné bydlisko uňho. Malo to výhody aspoň budem vidieť každý deň toľkú krásu, skvelé baby a kone :). Lenže ich život bol trošku divný. V chladničke nemali žiadne jedlo, len nejaké mäso z ovce alebo nejakého dobytku. A flašky napustené červenou tekutinou. Myslela som, že je v nich kečup :). Ale keď som videla, že to Luke pije tak ma zamrazilo. Zastavila som ho a on sa zmenil na obludu. Zmenil sa na upíra a ja som pochopila, čo je zač. Začala som kričať: „Áááá! Alysha a Catherine POMOC! ". Dobehli za mňou a upokojovali ma, že to robí každý v tomto dome, že nie sú obyčajní ľudia. Povedala som im: „Mne to bolo hneď jasné, že nie ste normálny ľudia!. Už Luke bol podozrivý! Ja idem preč!", povedala som a utiekla som. ( Vtedy som sa práve zobudila na budík, pokračovanie bude ďalej ak budete chcieť.)